Sedem hercov nás vťahuje do svojho vnútorného sveta, v ktorom sa miešajú banálne rozhovory s nutkavými obsesiami, úvahy o nenávisti a láske, vzťahy nežné, ale aj veľmi surové. Súbor sa naďalej vyjadruje svojím typickým originálnym jazykom, či už skutočným, alebo pohybovým, so značnou dávkou expresívnosti. V tomto prípade používa aj expresionistické prvky vo výtvarnom poňatí inscenácie. „Termín expresionizmus je často vykladaný ako „pocit úzkosti“, čo súvisí s tým, že väčšina expresionistických diel je neveselá a tento pocit sa snaží navodiť“ ... je to „nadčasová tendencia, ktorá sa prejavuje v umení v určitých zvratových obdobiach ako reakcia na nepokojnosť doby“.